Zo života

Celozborový deň nášho cirkevného zboru

Zrejme nikoho neprekvapí, keď nakukne za kalinovskú faru, že tam uvidí spokojne sa pasúce ovečky. Inak tomu nebolo ani 27. augusta tohto roku. No neboli to kučeravé zvieratká od Málišov, ale „ovečky“  nášho cirkevného zboru. Mladí, starší, ženy, muži, no všetci túžiaci po spoločenstve s Pánom Bohom. Prišli na celozborový deň – udalosť, ktorú pripravovali pod vedením brata farára a jeho manželky naši bratia a sestry ochotní venovať svoj osobný čas a energiu nám ostatným. A nebolo to jednoduché. Veľká vďaka patrí sestre dozorkyni, ktorá do najmenších detailov naplánovala,  vybavila a skoordinovala celú akciu. Myslela na všetko a výsledkom bol plynulý priebeh celého popoludnia.

Pri takýchto stretnutiach sa očakáva a je podstatná predovšetkým duchovná poživeň, no s plným žalúdkom sa rozjíma ľahšie. Aj o ten bolo postarané. Chutný guľáš či klobásky pripravili bratia Dušan Cirák a Ľudo Géč. O zvýšenie hladiny cukru sa postaralo mnoho žien, ktoré priniesli tácky plné dobrôt. A deťom – pizza. Všetko šlo hladko, nik nepotreboval pokyny, na stoloch bolo vždy všetkého nadostač. Ďakujeme všetkým „neviditeľným“ rukám a ich nositeľkám, za službu.

Menšie aj väčšie deti si tiež prišli na svoje. Obďaleč stolov mali postavený skákací hrad, kde si priebežne vybíjali prebytočnú energiu. Z každého kúta záhrady bolo počuť veselé džavotanie a výkriky radosti. Menších potešilo vystúpenie šaša, väčšie sa započúvali do tónov hudby farskej kapely, ktorú tvorili manželia Šoltésovci, brat farár Boženík z Dobroče a brat farár Lipovský zo Senného. A spievali nielen oni, postupne sme poprinášali spevníky a pridali sme sa všetci. Deti sú vo svojej priamočiarosti,  nespútanosti konvenciami veľmi autentické a sú spoľahlivým indikátorom pri podobných udalostiach. A že bolo všetko v najlepšom poriadku? O tom svedčí fakt, že som ani raz nepočula z detských úst nám mamám tak dôverne známu vetu: „Mami, kedy už pôjdeme domov?“

Téma celého popoludnia a tiež požehnaných slov z úst brata Štefana Gabčana, farára cirkevného zboru v Drienčanoch, niesla názov „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení“. Nebola to typická prednáška. Boli to skôr úprimne mienené rady od niekoho, kto dovidí až za horizont každodennosti. Dobrý rečník vie, že cesta k poslucháčovi nemusí viesť len cez množstvo argumentov. Toto treba prenechať vedeckým polemikám. Cesta k viere je iná. Pár dobre zvolených rečníckych otázok, protikladov a nimi spustený vnútorný dialóg býva často účinnejší. A brat farár dobrým rečníkom určite je. Už úvodné vety upútali moju (a verím že aj ostatných) pozornosť. Poukazovali na fakt, že sme zaneprázdnení, vyťažení, pohltení povinnosťami voči sebe i iným (to aj sami cítime), ale hlavne, že nedokážeme na prosbu o pomoc povedať „nie“. Začať paradoxom vždy spoľahlivo vyvolá u poslucháča pozornosť. Tak ako to teda je? Veď jednou zo základných premís kresťanstva je pomoc blížnemu. A teraz tu odznelo, že sa máme naučiť odmietnuť poskytnúť ju. Nie.Nebola to výzva, aby sme sa stali sebeckými a ignorovali potreby nášho okolia a blízkych. Tieto slová boli prstom, ktorý poukazoval na fakt, že pre všetky povinnosti, ktoré máme voči svetu, zabúdame na tie, ktoré máme voči Bohu. Zdráhame sa povedať kamarátovi, susedovi „nie“ či „počkaj, o chvíľu“ a neuvedomujeme si, koľkokrát sme tie isté slová povedali Pánu Bohu. „Počkaj Bože, teraz nie, musím ešte …“. Ruku na srdce. Poznáme to všetci. On počká, je trpezlivý aj času má nadostač. Máme ho však my? Všimli ste si, že v slove „časnosť“ jednoznačne a neúprosne tiká „čas“. Nik z nás nevie, koľko zrniek piesku mu ostáva v presýpacích hodinách života, a preto by sme mali prehodnotiť svoje priority. Viac pozornosti venovať vzťahu s Bohom. Nejedná sa len o službu v zbore, ale aj o chvíle, kedy sme s Pánom Bohom sami. Nájsť si pár okamihov, kedy spomalíme, stíšime sa a premýšľame, v rozhovoroch s Pánom si usporiadame myšlienky, pozrieme sa na rôzne situácie z vyššej perspektívy, veď čas venovaný Bohu je časom investovaným do seba. Je najspoľahlivejšou bankou s najvyššou sadzbou úročenia a náš jediný vklad je viera a čas. Nebuďme teda „odzajtra kresťania“ , neurobme si z Neho novoročné predsavzatie a začnime teraz.

Bratia, sestry, pamätáte si, čo ste robili 27. augusta? Mnohí z vás iste áno. Dôležitá rodinná udalosť, neodkladné pracovné povinnosti, ochorenia. Ale koľko je takých, ktorým tento dátum splynul s inými v jednotvárnu masu sivej rutiny. Pridajte sa nabudúce k nám, ktorí máme tento deň v našich „diároch srdca“ vyznačený pestrou paletou príjemných spomienok.

Ešte raz chcem poďakovať všetkým, ktorí sa podieľali na prípravách, ľuďom ktorí si našli čas a prišli, ale predovšetkým Pánu Bohu za milosť, ktorou nás dennodenne obdarúva, za trpezlivosť a čas, ktorý nám poskytuje na to, aby sme v sebe objavili kúsok z Neho. KaPa