Je sobota, 11. február 2017, pár minút pred desiatou a my nasadáme s deťmi do auta a ponáhľame sa na faru. Snáď nebudeme poslední. Nie sme. Skoro nikto tu ešte nie je. Ale veď o chvíľu sa má začať karneval! Obavy rýchlo miznú, „kalinovský čas“ nesklamal. O nejakých desať minút je tu už celkom pekný ruch. Na faru prichádzajú deti v sprievode rodičov (mamy vedú nad otcami).
Do veľkej zborovky však už deti nedôjdu. Namiesto nich tu máme rôzne iné bytosti. Vidím skutočných anjelov, niekoľko princezien, dokonca aj vílu. Malý futbalista si sadá k Ježišovmu učeníkovi a neďaleko si prisadla neznáma sestra farárka. Okolo bežia tri mačičky, asi sa im niekde zakotúľalo klbko vlny. Indiánka spolu s černoškou hýria farbami a spolu s nimi aj pestrofarebný papagáj. Zo zvieratiek som si všimla tiež včeličku a sasanku. Obyvateľov mora prišiel podporiť aj Patrik. Čarodejnica so špicatým klobúkom nechala metlu doma a na stoličke oproti som zbadala sediaceho míma. Nestačím sa čudovať, v akej spoločnosti som sa odrazu ocitla. Všetci máme veselú náladu a za sprievodu hudby začína prehliadka. Odborná porota má náročnú úlohu. Vybrať, kto z prítomných návštevníkov, získa diplom. Zaslúžia si ho iste všetci. Kým sa dohadujú, tancujeme. Ja samozrejme tiež, keďže moje deti si to vyžadujú.
Porota odchádza pripraviť ceny a nastáva čas odložiť masky. Spoznávam deti z Besiedky. Brat farár berie do rúk gitaru a deti si vyberajú pieseň za piesňou. Tiež nevynecháme nejakú tú súťaž, sú predsa fašiangy, čas zábavy. Porota sa vracia a vyhlasuje výsledky. Diplom síce dostávajú len traja, ale odmenení sú všetci.
Karneval končíme modlitbou. Deti odchádzajú, my tiež. Niekto ale ešte musí ostať. Ľudia, bez ktorých by sa karneval pre naše deti neuskutočnil. Tým všetkým zo srdca ďakujem. Za to, že obetovali svoj čas a venovali ho našim deťom, nášmu Pánu.
„Veru hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste urobili.“ Matúš 25, 40
jb
